BRATISLAVA, 18.7. 2018 (zazivasen.sk, Eva Gajdošová)
Eurokontext.sk bol príležitosťou po prvý raz predstaviť Balet Maďarskej národnej opery a jeho jedinečný projekt – Bartókov baletný triptych s dielami: Drevený princ, Tanečná suita, Zázračný mandarín. Kultový Bartókov balet Drevený princ sa pokúšali zinscenovať už mnohí choreografi, v súčasnej podobe ho prináša svetovo uznávaný choreograf Pál Frenák.
„Sto rokov po svetovej premiére diela sa zamýšľam nad ďalšou storočnicou – nad tým, ako musíme rozdávať nádej.“ (Pál Frenák)
Kedy ste sa prvýkrát stretli s hudbou Bélu Bartóka?
Až v dospelosti, skôr som nemal možnosť spoznávať hudbu a objavovať klasiku – keďže moji rodičia boli nepočujúci. Až v Opere a Divadle Erkel som okrem iného počul a videl Bartókove tanečné diela – Zázračného mandarínaa Dreveného princa. Dodnes sa mi zachovali živé spomienky na predstavenia Adély Orosz, Viktora Rónu a ich súčasníkov. Moja vlastná tanečná kariéra, vybudovaná na klasických základoch, smerovala čoraz viac k súčasnému tancu, neskôr som sa kvôli nemu usadil v Paríži. Hoci som bol mimo, v rámci príprav na premiéru som dôsledne skúmal príbeh rôznych interpretácií Bartókových tancov v Maďarsku, všetky koncepcie mojich predchodcov. Filmová adaptácia choreografie László Seregiho je mimoriadne zaujímavá a pre mňa dôležitá. Jej výrazný abstraktný vizuálny štýl a organický minimalizmus najbližšie mne osobne i mojej verzii.
Ako ste pristupovali k hudobnej predlohe, ktorú pred vami zhmotnilo už veľa tvorcov?
S maximálnym nadšením, so zmyslom pre zodpovednosť a – verím – aj s odvahou. Od začiatku projektu som si dielo vypočul aspoň stokrát, či už sám, alebo s dramaturgičkou Mártou Péter. Nasával som všetky možné verzie tohto diela, adaptoval som ho a ďalej pretváral podľa seba. Objavoval som ho a učil sa ho, osnovu po osnove. V tom procese som sa mu však zároveň vzďaľoval, aby som sa mohol oslobodiť od tradičného aranžmánu. Napísal som rozsiahlu osnovu na pätnásť strán, načrtávajúc vlastné myšlienky až do najmenšieho detailu pohybu, pričom som sa neustále vracal k Bartókovej štruktúre. Prekvapilo ma i potešilo nespočetné množstvo bodov, na ktorých sme sa zhodli.
V súvislosti s Bartókovou hudbou vzniká ustavične niečo nové, pričom sa stavia na predošlých základoch. No energia diela sa nestráca. Všetko sa transformuje bez straty, večne sa opakuje a znovu zjavuje ako súčasť novej podoby, nového zmyslu, pulzu, rytmu a melódie. Práve na tomto stojí štruktúra mojej choreografie, vybudovaná mojimi nástrojmi a štýlom tak, ako prezentujem formálny lexikón tradičného tanca ukotvený v mojom vlastnom – súčasnom – jazyku.
Aké nástroje používa choreograf zo sveta 21. storočia, aby vyjadril kontext a zobrazil postavy diela?
Mojim javiskom je pódium vznášajúce sa vysoko vo vzduchu. Je to perspektívna projekcia, ktorá mi symbolizuje, že tu nejde o priamočiary príbeh. Väčšina tanečných scén sa odohráva práve tam, vysoko. Pri vizualizácii štyroch hlavných postáv som myslel na to, že musia vyjadrovať čo možno najviac rôznych aspektov svojej podstaty. Tanečníci zobrazujú niekoľko tvárí svojej postavy i vlastnú osobnosť (racionalizmus, emocionalitu, lyriku, ba dokonca agresiu). V mojej inscenácii sa nadpozemská postava víly nezjaví v dlhých, mýticky pôsobiacich závojoch pripomínajúcich Loie Fullerovú, americkú priekopníčku moderného tanca (aj Seregimu sa podarilo vyhnúť takémuto riešeniu). Pre mňa je víla nielen nadpozemskou bytosťou, postava sa špirálovitým pohybom doslova vznáša v priestore. Táto bytosť prekonáva tradičnú úlohu víly – má božský hlas, ktorý hovorí o živote i smrti, a jemu by mala načúvať moderná spoločnosť. Myslím si, že Bartók si to predstavoval presne takto. Snažil som sa tiež vyjadriť zjav Drevenej bábky vo vlastnom čítaní tak, aby som zostal verný originálu – sprvu napríklad len ukazujem pohyblivé časti, ktoré sa postupne navzájom nájdu. Jej opakované prejavy oslovujú ľudskú tvorivosť, zároveň však aj jej zničiteľnosť, zraniteľnosť.
O čom je podľa vás príbeh Dreveného princa?
O zúfalej túžbe po naplnení a jednote, ale aj o obave o ľudstvo. V príbehu vystupuje milenecká dvojica – milenci sa nájdu na záver. Vysvetľujem to tak, že obaja protagonisti sa usilujú objaviť celistvosť ako takú. To im však nie celkom vyhovuje. V tomto zmysle ide o príbeh ľudského čudáctva, neschopnosti spolu žiť, ako aj o boj proti tomu všetkému. Sto rokov po svetovej premiére diela sa zamýšľam nad ďalšou storočnicou – nad tým, ako musíme rozdávať nádej.
18/07/2018 Medzinárodná scéna, Rozhovory, Eurokontext.sk, hosťovanie, moderný balet
forrás: https://dancelife.sk/2018/07/throwback-pal-frenak-rozhovor.html